Posledné dni sme trávili vo víre tanca na Pagu, diskotrieska atď., každý podľa svojho Gusta . Spolu sme teda na Pagu strávili až tri noci, pretože sme si zle vyrátali čas a nevedeli sme aký je deň poriadne . (Skoro?) všetci by boli radšej strávili o jednu noc viac v albánskych rajoch a rajách.

Nie že by sme sa pasovali za cestovateľov, ale chorvátsky turizmus nám teda pekne liezol na nerva. Predražené ubytko, predražené jedlo priemernej kvality, v potravinách sa náš rozpočet otriasal v základoch (lebo sme nenašli ten jeden lidl, ktorý tam bol určite niekde dobre schovaný) a aby to nestačilo, za všetko sa platí kundami!

Lada svetom radí: rozhodne nevstupujte do chorvátska s nedostatočnou zásobou oleja! Liter za 13€, to sa teda len tak nevidí . Našťastie sme ho potom po ceste kdesi splašili za rozumný prajs.

No očividne sme sa trochu vytrhávali z bežného stereotypu. Ráno nikto nechodil obsadiť lehátka uterákom, varili sme si stále na stokára v hrnci a občas sme hodili ležérny cikung pod Voloďu, lebo na wecko to bolo x-miliónov kilometrov.

Okrem iného vlastnili v kempe aj poníkov s najkratšími nohami na svete. Svojim spôsobom sa jednalo o ferrari medzi poníkmi, na retardéroch tiež chytali spodok.

Kuchyňa pracovala aj tu na 110%, tu konkrétne boli na programe úplne najlacnejšie safalátky z predraženého obchodu. Tipovacia sútaž: koĺkokrát sa človek vykaká po požití najlacnejších safalátiek?

Jediná výhoda megadrahého kempu bola, že sme opäť mohli zaberať asi 7 bežných kempovacích miest a ešte mať aj pár vecí pohádzaných dookola .

Pomiešaná posádka Vasiľa sa oddelila o jednu noc skôr a našla na pevnine celkom solídny a vtipný kemp za pár šupov, hneď pri ľadovej vode a hlavnej ceste . Pozdravujeme českého pána, ktorý je tam pravdepodobne ešte teraz, keďže mal naplánové dva mesiace v tom kempe.

V tomto kraji umrelo hladom už 12 predavačov motorových i elektrických kosačiek.

Sen každého trajektu, mať vpredu dva rýchle šípy . Kedže na Samkovi sme v deň odchodu domov znova čistili a menili sviečky, nebolo moc radno zhasínať motor . Našťastie sa to tentokrát obišlo bez psychickej ujmy osadenstva trajektu.

Posledným cieľom, medzizastávkou na ceste do domoviny, bol Balaton. Máme z toho len zopár záberov, lebo sme nemohli fotiť. Nemali sme totiž voľné ruky, lebo tam bolo približne milión komárov na meter kubický vzduchu. Možno aj trochu viac. No amen tma, des a hrôza.

Okrem toho tam mali megaplytkú vodu. Sulo má síce dva metre, ale aj tak je to divné, keď je mu 50 metrov od brehu voda asi po pás a o ďalších 50 metrov je mu už…po pás. Raj potápačov to teda nie je.

Ale aspoň tam mali dobré halászlé a dačo iné, ale platili sme za to tisíce. V Maďarsku sa človek môže fakt celkom ľahko stať milionárom

Z Balatonu to bolo domov už na skok. Nezaznamenali sme žiadne vážne udalosti, akurát sme si museli opäť zvyknúť na slovenský štýl jazdenia, na fakt, že na pumpách nie je wi-fi a na prvej Slovenskej pumpe bolo aj wecko spoplatnené…to sme po ceste Albánskom alebo Macedónskom veru nezažili

 

Záverom to najdôležitejšie. Ďakujeme všetkým, čo nás pred, počas alebo po našej ceste podporovali a akokoľvek nám pomohli.

Ďakujeme

Kaťa Mlichová za online asistenciu a upload našich príspevkov;

neznámemu zváračovi v Čadci, za Vasiľovu záhradku (ešte mu dlžíme brandy);

www.na-preklad.sk , čo je konkrétne Juniorova manka, čo vám preloží čo chcete z akého jazyka chcete, za nálepky, priestory na uskladnenie a dokopydávanie mašín a za všetko;

Kotíkovi za akciové pneu, prezúvanie a čas na zdviháku,

Bobrovi za opravárenského ducha;

forum.ladaklub.com za online poradenstvo, keď nám bolo najhoršie

všetci svorne ďakujeme svojim rodičom, prvej učiteľke na základnej škole a inštruktorovi v autoškole