Mjanmar (spisovne asi Mjanmarsko, ale na spisovnosť sa nehrajme), alebo aj Barma, podľa chuti, si nás získal od prvého okamihu. Konečne sme sa po naháňaní colníkov prepracovali z Indie, prešli sme mostom Barmsko – Indického priateľstva (čím chcú obe krajiny naznačiť, že okrem tohto mosta sa dosť nemusia) a boli sme tam. Žiadna závora, žiadny zamračený colník…v podstate keby boli ideálne podmienky, dala by sa tá hranica prefrčať len tak, natajnáša. Ako dlho by ten prechod potom trval je otázne, keďže tu majú bardzo veľkú armádu :D.

Takže, všetci boli milí. Náš sprievodca Bargyi, šofér doprovodného vozidla Sol a takisto zástupca ministra turizmu, ktorého meno si nepamätám, alebo som ho nikdy nevedel. V Barme je to ako v Číne, vstup s vlastným autom nie je možný bez sprievodu a je k tomu treba tonu papierov (a jedného zástupcu ministra). Táto paráda nás stojí 3700 dolárov len za samotný vjazd áut a sprievodcov…hotely a ostatné náklady si ešte musíme doplatiť. No aspoň sú na rozdiel od čínaňov títo maníci na prvý pohľad dosť v pohode.

Na hranici úradníci riešia papiere s ministrom a my si zatiaľ na ich stole šúlame cigarety (tabak only, my friend). Pýtame sa, či by náhodou nebolo možné natáčať na colnici (čo inak fakt možné nebýva, napríklad taký ruský colník by fakt nechcel byť natočený, ako preberá colný príplatok za prejazd :D) a Bargyi na to: „jasné kámo, tu už nie si v Indii…toč si čo chceš“. Fuli ťahá kameru, úradník nahadzuje katalógový úsmev, minister turizmu ťahá mobil a začína točiť tiež…lebo nás potom chce dať do telky.

Na colnicu sa pomaly trúsia aj motorkári z Rosariovej skupiny, majú iné plány ako my, prechádzajú Barmou len 5 dní, zatiaľ čo my ideme 7. Ale v meste Bagan máme spoločnú noc, takže šanca na pivo žije. Nechávame Rosariovi na hranici šifrovaný odkaz, že LADA > BMW 1200 GS, aby sme ho trochu pote+sili.

Barma ako krajina je super od prvého okamihu. Na celkovom dojme uberá len fakt, že ideme v organizovanom konvoji a musíme každú noc spať v hoteli. Náš sprievodca je celkom v pohode, ale nápad, že si zaplatíme hotel a pôjdeme stanovať za mesto, aj tak neprešiel :D. Preto v priebehu nasledujúcich 7 dní prechádzame asi 1500 kilometrov, spíme v 6 hoteloch (z ktorých každý stál viac, ako naše náklady na ubytovanie počas predošlých 45 dní dohromady), navšťevujeme 4 nudné a 2 zaujímavé mestá, 0 krát sme opravujeme auto a minimálne 15-krát stretneme Rosaria.

Najväčšie ťaháky Barmy?

Za prvé, ľudia sú milí. Ale že mega! Zoberte si najmilšieho a najpohostinnejšieho človeka, ktorého ste stretli za posledný mesiac a zaplňte ním jednu krajinu (neplatí pre ľudí vo väzení s najvyšším stupňom ostrahy…sorry :D). Kývajú a dávajú zdravas na každom kroku a aj keď nevedia anglicky, vždy sa snažia pomôcť a pantomimicky komunikovať. Čo je teda dobré, lebo táto ich reč, to znie ako keď sa chobotnica snaží rozprávať po svahilsky.

Jasné, nemusíme si mazať medové špagáty popod biedny fúz. V Mjanmare majú stále nejaké etnické a náboženské problémy, armáda tam má obrovskú a nekontrolovateľnú moc (kpt. Danko by mal čo závidieť) a nová vláda sa už dlhšie snaží to nejako otočiť. My sme sa pohybovali výhradne v bezpečných zónach, takže sme nič z toho nevideli ani z rýchlika a na náš dojem z krajiny to nemalo vplyv…ale netreba na to zabúdať.

Potom je tu jedlo. Jedlo je také, že po prvom obede sme sa na seba pozerali a uvažovali, ako získať povolenie na prechodný pobyt v tejto krajine. Potom sme zvážili tie civilné vojny a životnú úroveň a radšej sme si nechali zabaliť do krabičky…ale aj tak. Plný stôl malých misiek s rôznymi chuťami, trávami, rastlinami a mäsom a z toho si človek mieša ideálne kombo. A to celé stojí asi 1.2 eura. Naša súťaž v chudnutí dospela už po prvom obede do fázy vrcholnej demotívácie. Mne sa počas 7 dní v Barme podarilo pribrať 5 kíl…čo pri hmotnosti 65 kíl je celkom slušný výkon :D.

Mestá a miesta v Barme, ktoré stoja za to? Nuž, vo všeobecnosti je to pekná krajina, pretože sa o ňu ľudia starajú a nie sú to bordelári a špinavci, ako indiáni…na to sme už na konci mali strašné nervy, ako všade hádžu odpadky. Okrem prírody ako takej sme videli dve zaujímavé mestá, ale isto tu toho majú viac.

Najprv mesto Bagan – to je taká turistická pasca, pretože sa tam nachádza vyše 3000 chrámov a pagôd a šeci sa tam chodia pozerať a rozjímať, och a ách, fotky s perspektívou a iné šmaky. My sme tam mali jeden deň pauzu (podľa itineráru cestovky, maj frend) a tak sme si prenajali elektronické skútre (za 2 eurá na deň..a ešte sme zjednávali :D) a šli sme pozerať totie chráme. Prešli sme tri a potom nás to omrzelo…radšej sme si dávali na skútroch preteky v offroad jazde medzi pagodami. Domáci sa čudovali, prečo chodíme skratkami cez pole :D. Vo výsledku bol len jeden pád, päť vybitých skútrov 5 kilometrov od požičovne a 5 vysmiatych skútristov. Takže Bagan sa oplatí :D.

V Bagane sme sa takisto stretli s Rosariom a moto skupinou a zapíjali sme frustráciu. Totiž, dnes sme sa od našej thajskej agentúry dozvedeli, že nemáme vybavené povolenie na vjazd do Thajska. Že ona tá teta síce zažiadala, ale tak nejak tam bol nejaký problém a ….(doplň akúkoľvek výhovorku)…..a vstup bude možný až 24. augusta. Hmm, no, to je síce nič moc, ale ešte by sme to stále stihli. Odlet z Bangkoku máme naplánovaný na 31.8., to sa dá.

A tak ideme za Rosariom na pivo a Fabio, jazdec na Vespe, dopĺňa zvyšok príbehu. Tá teta v agentúra (Fabio určite nepoužil výraz teta), nás všetkých pekne odrbáva a jemu už stihla napísať, že nás nepustia skôr, ako 31.8. Fabio má najaktuálnejšie info, pretože ako jediný zaplatil vopred a preto má s tetou v agentúre horúcu linku. Dorazila ho, že prachy mu nevráti, lebo ich už minula. Nuž, tak to sme v prdeli, drahí bratia. Ak pustia Vasiľov do Thajska 31.8., tak jednak už dávno budeme odletení, lebo máme kúpené letenky a druhak, nebudeme už mať platné víza do Laosu. Nasleduje minúta ticha a veľké množstvo pív. S Fabiom sa dohadujeme, že ak sa niekomu podarí uvidieť tú tetku, ktorá nám to vybavovala, daruje jej za odmenu jeden kilogram kravského hovna. Tento thajský príbeh prejazdu cez hranice bude na samostatný blog, lebo si to zaslúži :).

Aha, ešte sa vráťme k tomu druhému zaujímavému mestu. Je to mesto Nay Pyi Taw, hlavné mesto Mjanmaru. Teda, pôvodne bolo hlavné mesto Rangun, ale ono sa vojenská vláda Mjanmaru pred 15 rokmi rozhodla, že chce nové hlavné mesto. Nuž teda, vybrali vhodný pozemok uprostred ničoho, objednali 25 stavebných firiem z 5 krajín (bez tendra, ani na nástenke to nebolo, dokonca o tom nikto v krajine ani nevedel, že bude mať hlavné mesto nové) a šli na to. Kto dobre platí, ten má hlavné mesto hotové do 2 rokov.

To mesto je obrovské…ale je totálne prázdne. 20 prúdové cesty, obrovské križovatky, desiatky prázdnych hotelov, budova parlamentu na ploche 2 kilometre štvorcové, a to všetko je od seba kur hovadsky ďaleko. Aby to bolo príjemnejšie, v prázdnom meste aspoň nemajú taxíky, takže buď kráčaš 5 kilometrov, alebo si musíš stopnúť motorku. Áno, mohli sme ísť vlastným autom, ale sme sa chceli prejsť, lebo na mape to vyzeralo kúsok :D.

Takže Nay Pyi Taw sa oplatí vidieť len preto, aby ste mali tušáka, ako to asi vyzerá v Severnej Kórei. Inak tam nie je nič k videniu ani obdivovaniu a asi ešte ani dlho nebude, lebo sa tam nikto nechce nasťahovať. A inak, tá vojenská vláda, ktorá to nechala postaviť…zvrhli ju pred 7 rokmi a už si môže akurát tak pískať.