09. Stratené pasy a iné radosti

Indické mesto Shimla nás totálne zacyklilo. Keď sa nám nepodarilo dostať na najvyšší bod trasy, Khardung pass, cestovateľská karma nás prenasledovala na každom kroku. Po nehode a frajerských hodinách do protismeru na štýl Collin McRae a následnom bezdôvodnom odpadnutí kolesa na rovnej ceste, sme za tri dni prešli dohromady asi 300 kilometrov, z toho 150 sme sa aj tak len vracali :D. Celkový postup nula. Začali sme sa uspokojovať aj s málom a našli sme si luxusné kempové miesto hneď vedľa cesty, vedľa skladu vodárenských rúr. Šmak.

Po amatérskom nastavení karburátora sa aspoň podarilo znížiť šialenú spotrebu na Vasiľovi 5. Z pôvodných 15 litrov na sto sme to skresali na krásnych 14. Síce to teda stále hrozne žralo, ale aspoň to už skoro vôbec neťahalo….to je ako že: síce je to horšia cesta, ale aspoň je to oveľa ďalej :D.

Novým medzicieľom na ceste do Nepálu sa stalo mesto Rishikesh, svetové centrum jógy. Ráno sme kempovali na takom super fleku, ktorý nám domáci dôrazne nedoporučovali, pretože sa tam vraj hojne vyskytujú hady. Ako obranu proti uštipnutiu plazom sme opäť volili miestnu indickú whisky značky Officer’s choice. Jednak to človeka dobre otupí a zabudne na riziko hadov a takisto, jedna fľaša stojí tri eurá a piatim to stači na zaspatie. Takže je to v podstate lacnejšie ako večera.

Ako si to tak štrádujeme na Rishikesh, do vysielačky sa ozve signál „STOP STOP STOP“. To sme prebrali z F1 a znamená to, že treba okamžite zastaviť a je to vážne, nie je možné pokračovať z technických dôvodov. Čiže, nie je to plný popolník ani okamžitá potreba vodiča odbehnúť do kríkov. Ja som si už predstavoval katastrofické scenáre, zadretý motor a tak. No a bolo to ešte horšie…Tomáš stratil pas. Ale nie že jeden pas…lebo my máme každý takú kapsu na telo a v nej je jeden vlastný pas a potom druhý pas nejakého spolucestovateľa. A k tomu je tam ešte 1000 dolárov, odhadom. Štastným spolucestovateľom bol tentokrát Fuli a už sa tešil, že jeho pracovná filmárska cesta skončí v Indii, lebo v druhom pase má víza do Barmy a Laosu.

Tomáš sa bol ráno kúpať a príval osobnej hygieny ho zjavne natoľko šokoval, že nechal pri rieke na kameni svoju kapsu. 20 metrov odtiaľ chodili miestne indiánky prať. Indovia sú síce zatiaľ super, ale ak nejaký domorodec nájde kapsu s 1000 dolármi….no nemáme veľké nádeje. Chalani sa točia a idú hľadať, ja s Fabom si dávame za úlohu nájsť v blízkom meste schopný servis, kde zatiaľ dáme Vasiľa 5 dohromady. Okrem tých 14 litrov začal aj konzumovať pneumatiky, jednu na 200 kilometrov. Ale ešte predtým sme si zo stresu dali mangový džúz :).

Nebudeme z toho robiť drámu, pasy sa nakoniec našli a tak z toho bola len hodina nervov a potom veľká úľava. S Matejom sme medzitým našli fakt dobrý servis. Našli sme ho vďaka karme, lebo priamo pred ním sa zrazilo auto so skútrom a vďaka tomu sme spomalili…a hin, mali tam aj geometriu na kolesá! Miestny mechanik vzdal hold našim pneumatikám. Lebo, niekto si hrá akordy a niekto zjazdieva pneumatiky až na kordy!

Do Rishikeshu sme po tomto drobnom administratívnom dobrodružstve dorazili až v noci a aj keď sme tam mali dosť drahé ubytko, lebo sme si chceli dať sprchu (3 ojrá na osobu!), nedalo sa parkovať pri hoteli a dvaja sme museli spať v autách. V jednom aute je filmárska technika v hodnote menšieho moderného osobného auta a na tom druhom je vybité okno :D. Miestni sa a čudovali, že chceme spať na parkovisku…až ráno sme zistili, že neparkujeme na parkovisku, ale na smetisku. Ale jedna ultralacná whisky značky 8PM (Oficierovú voľbu nemali) nás poslala do spánku. Asi ste si všimli, že pre vás testujeme miestne lacné žbrndy. Z tejto brutálne pálila záha, nepite to.

Plán nasledujúceho dňa bol jasný, dostať sa zo začarovaného kruhu porúch a ak sa bude dať, dotiahnuť to na hranice Nepálu. Na výjazde z mesta sme sa omylom dostali miestneho chrámu alebo čo, kde ležal na schodoch mŕtvy ćlovek pod plachtou. Najprv to bol šok, ale Fabo sa vyzná a tuto do tohto mesta vraj ľudia chodia umierať. Keďže je to na rieke Ganga, ktorou sa posielajú mŕtvi na većný zívot, tak keď človek cíti, že asi umrie, ide sem, ľahne si blízko brehu a umrie. Ono to podľa mňa je ešte horšie ako to znie, lebo čo ak sa ten človek len domnieva, že ide umrieť a v podstate sa tam zasamovraždí, lebo neje a nepije? Nuž, ale je to ich vlastná voľba.

Každopádne, ako sme sa točili z chrámu, sa Fabovi podarilo celkom dobre ošúchať Vasiľa 4 o nejaký džíp (poistnú udalosť sme nehlásili, lebo vodič džípu si to ani nevšimol) a mne pre istotu začalo ísť auto na dva valce. Čo by bolo super, keby to bola dvojvalcová motorka, ale na normálnom motore to jednak ide pomaly a takisto spotreba stúpne z pekných 14 na nepekných 50. Postupne sme opravili rozdeľovač, cievku a zmes karburátora…aby to nakoniec boli iba zahádzané sviečky :D. Inžinieri opravujú 30 ročné auto…ale Bobor sa aspoň stihol previezť na motorke Royal Enfield, čo bol jeho indický sen, takže to malo aj svoje nesporné výhody. Totiž, my vždy keď niekde zastaneme, vytvorí sa tam okamžitý dav. Ani nechcú opravovať, len sa pozrieť na autá, na nás a spraviť si s nami tonu selfies. Na našom fejsbúku sa to plní príspevkami od Indov :).

Ale nedalo nám to, dali sme si poriadnu nočnú jazdu a dokotúľali sme to na dostrel nepálskej hranice. Inak, v noci sa tu jazdí fakt na hovno. Už cez deň sa bežne na ceste robia z dvoch pruhov štyri a človek musí fakt dávať pozor, kedy mu tam niečo vbehne, ale v noci je to džungla. Nie je ničím výnimočným, že auto oproti ide vo vašom pruhu a aby to nebolo moc jednoduché, radšej ide bez svetiel. S prehnaným dodržiavaním pravidiel si tu starosti nerobia.

Zdieľaj ako prvý a naštartuj to tu!