Posledné ráno na ceste do Ulanbátaru. Nálada nie je nijak zvlášť nad psa, počasie je sychravé, varíme kávu a balíme našich pár majetkov. Sadáme, na druhý pokus štartujeme motory a vyrážame dobiť Ulanbátar. Všetko nasvedčuje tomu, že dnes to fakt vyjde, do cieľa je už len asfalt a Vasiľ je v relatívne dobrej konštalácii, aby tých 150 kilometrov dal :).

Cestou stretávame prvú policajnú kontrolu v Mongolsku. To je celkovo jedno veľké prekvapenie, my sme totiž zvyknutí, nechať sa v každej takejto krajine kontrolovať a buzerovať policajtami aspoň každých 200 kilometrov, ale Mongoli, aj napriek tomu, že susedia s Rusmi, sú v tomto absolútna výnimka. Tento prvý policajt po 1700 kilometroch zastavoval každé auto, ktoré prešlo a keďže nám moc nerozumel, až tak veľmi sme s ním nedebatovali. Béreš mu dal len medzinárodný vodičák a aj to môj :D. Potom policajt ešte niečo pýtal, asi techničák od auta, ale nám sa ho nechcelo hľadať, tak sme dookola kývali hlavou ako celé hľadisko na tenisovom zápase a on nás radšej poslal preč. Najlepšia kontrola na svete.

Okrem dosiahnutia cieľa cesty je hajlajtom dnešného dňa aj zanechanie travelcache. Ak viete, čo je geocaching, tak asi tušíte, o čo tu pôjde. Ak nie, nie je to žiadna zvrátená praktika. Cieľom je zanechať niekde na svete nejaký balík, dar, zaujímavosť, pre inú cestovateľskú posádku. Následne im dostatočne podrobne opísať umiestnenie zásielky a potom už len čakať na ich radosť (alebo smútok) z objavu. My sme takúto travelcache chceli zakopať pre Láďu a Kačku z projektu BigTrip.cz . Rozhodli sa, že do toho poriadne udrú a vydali sa Oktáviou kombi na cestu okolo sveta. Ale nie tak, že na dva týždne, ale tak, že teraz sú už na ceste dva roky! Do Mongolska smerujú z opačného smeru, pretože na kontinent sa najnovšie dopravili z Austrálie. Slušné, čo?

Takže cca sto kilometrov od Mongolska sme im dostatočne blízko cesty zakopali náš špeciálny dar. Knihu LADA Svetom sme im veľmo chceli dať, ale báli sme sa, že Láďovi sa kvôli takej prkotine nebude chcieť vyhrabávať niečo zo zeme a celkovo sa kvôli tomu zdržovať. Tak sme zo Slovenska viezli pivo Plzeň, vole! Pôvodne sme viezli 12 kusov pivných plechoviek, ale v dôsledku úplatkov a konzumácie v posádke sa to zredukovalo na …JEDNO! Ja mám z toho teda slušné nervy, pretože som chalanom zakazoval tie plzne piť a chcel som doviezť aspoň štyri. Fabo ma presviedča, že by ich bolo oveľa viac, ale niekoľko plechoviek proste explodovalo. Na dne kufra nachádzam dve totálne dodrbané plechovky, udupané náradím a neustále poskakujúcimi vecami v kufri a mám tendenciu Fabovi veriť. Ale to pivo je beztak len jedno :(.

Zastavujeme vedľa cesty na mieste, kde to vyzerá dostatočne identifikovateľne a volíme miesto priamo vedľa míľnika označujúceho vzdialenosť z Ulanbátaru. Našim univerzálnym rýľom kopeme jamu a keď vidím, že nás z vrcholu kopca sleduje pastier (asi kilometer ďaleko, ale oni majú tie ďalekohľady na stráženie dobytka), tak robíme aj kamufláž. Originálnu jamu Fabo kamufluje obrovským kameňom a ja kopem o kúsok vedľa ešte jednu jamu, fejkovú. To by bolo, aby mongolský pastier čítal našu knihu :D. Balík v rámci prevencie balíme do piatich smetných vriec, takže aspoň budú mať nálezcovia do čoho hádzať smeti.

Už máme hotovo a fotíme sa pri mieste činu, keď tu zrazu…no tomuto nebudete veriť fakt, to je ako z filmu. Prisahám, že som si ani slovo nevymyslel a je to presne, ako sa to stalo.

Takže, prichádza biele auto a už z diaľky počujeme, že tento čávo veru nemá motore v poriadku. Reve to ako špeciál Nikiho Laudu, akurát, že to ide o tristo kilometrov pomalšie…čiže skoro vôbec. Zrazu, keď je auto asi 50 metrov od nás, otvára sa mu predná kapota a totálne blokuje vodičovi výhľad (majitelia Favoritov si môžu zaspomínať, tam to bola bežná vec :D). Vodič prudko dupe na brzdu, auto ide do fleku a keďže ide dosť pomaly, takmer okamžite zastavuje. V okamihu zastavenia sa predná kapota ohromnou silou zabuchne a v tom momente z nej vypadáva predná maska chladiča. Nestihol som to fotiť hneď v okamihu otvorenia kapoty, ale na tejto pamätnej fotke môžete pri pozornom pohľade vidieť, ako vylietava tá predná maska chladiča. Neuveriteľné, jazdí tu 5 áut za hodinu a toto sa stane priamo pri míľniku, vedľa ktorého kopeme poklad :D.

Na Ulanbátar napredujeme masívnym tempom, na dnes poobede sme dohodnutí s Thunderovcami, ktorí od nás Vasiľa prevezmú a my ešte predtým chceme nájsť nejaký servis alebo čo. Treba nám totiž vymeniť olej a tak celkovo popozerať auto, čo by sa na ňom oplatilo polepšiť. Máme taký tušák, že výfuk by potreboval na pár miestach zavariť, pretože Vasiľ má zvukové prejavy ako štartujúce vrtuľové lietadlo. Nechceme aby mali Thunderovci falošné očakávanie, že sa fakt dokáže odlepiť od zeme.

Tesne pred Ulanbátarom míňame mýtne brány. Akože, nevieme, na čo presne táto mýtna brána mala slúžiť, ale rozhodne za túto cestu nikomu platiť nebudeme. V búdke je teta, ale zabudla zavrieť závoru, preto som len spomalil, slušne som tetu pozdravil a následne som nerušene pokračoval v jazde.

A už je to tu, Ulanbátar! Ak ste tento blog už niekedy čítali, isto nečakáte nejaké citové výlevy typu“Dokázali sme to, prišli sme do hlavného mesta Mongolska!“:D Hlavnou emóciou bezprostredne po vjazde do mesta boli napríklad:

• zdesenie z obrovského množstva ľudí
• nasratosť z neuveriteľne pomalej premávky. Ale nieže by tam bolo až tak veľa áut, proste to tam mali zle zorganizované
• strachy z vysokých budov…neuveriteľné
• štyri pruhy na ceste, čo mám robiť?
• hlad
• smútok, že už končíme

Neviem to lepšie opísať. Inokedy sa po 13 dňoch len dostávame do cestovateľského švungu a teraz sme to mali skomprimované ako sviňa. Niet pochýb, že by sme dokázali ešte dva týždne zdolávať hlinené cesty Mongolska a poriadne si zakempovali. Na druhej strane, v rámci našich možností (dva týždne dovolenky) sme ťažko mohli dosiahnuť silnejší cieľ a viac ako cestovatelia sa cítime ako športovci, ktorým ten závod fakt vyšiel.

Po hodine v zápche nachádzame ubytko a zvítavame sa s tetou ubytovateľkou. Trochu sa čuduje, že v izbe pre dvoch sa chystáme spať traja, ale moc to nerozoberá. Možno sme na ňu zapôsobili našim šarmom, lebo šak sme sa predvčerom sprchovali. Čakanie na Thunderovcov si následne vypĺňame hľadaním notára, ktorý nám overí naše dokundamenty a tiež obedom (v KFC, nech nám cestovateľské bohyne odpustia!). Po pár hodinách prichádzajú Thunderovci a po dvoch týždňoch opäť vidia mašinu, ktorá ich dotiahne domov. Hmm takto, poďme si zrekapitulovať, kto sú Thunderovci.

Keď sme plánovali cestu, časovo nám to nejako nevychádzalo. Dva týždne sú málo a keby sme chceli ísť týždeň tam a týždeň späť, muselo y to byť miesto do tritisíc kilometrov a to je, povedzme si pravdu, žalostne málo. Takže sme sa rozhodli, že ideme do Ulabátaru a auto tam necháme napospas miestnym kšeftárom, prípadne ho necháme odparkované na letisku, alebo ho niekde mimo civilizácie zapálime :D. Ale postupne sme počítali, koľko by nás taká cesta vyšla, lebo odhlasovanie auta bez jeho fyzickej prítomnosti je vecou nie lacnou, navyše s našou mierou zverejňovania tipov a trikov si už nemôžeme dovoliť nejaké odrby na evidencii vozidiel :). Takže sme na internet vyvesili oznam, že zháňame posádku, ktorá bude ochotná priletieť do Ulanbátaru, zobrať tam od nás auto a doručiť ho späť do vlasti slovenskej. Thunderovci sa ozvali asi po troch hodinách od zverejnenia, že na aký dátum majú kúpiť letenky :D.

Inak, celkovo sa ozvalo asi zo dvadsať záujemcov, z toho bolo aspoň päť takých, čo by do toho naozaj šli. Zvyšok záujemcov zlyhával na veciach ako:

• a tie letenky, koľko to stojí? (odpoveď: google.com)
• a to sponzorujete vy? (odpoveď: 😀 😀 😀 )
• a tie víza, to koľko stojí (odpoveď: cca 200 eur na osobu)
• a to platíte vy? (…)
• a koľko taká cesta vyjde (odpoveď: s nejakou rezervou celkovo tak 1500 eur na osobu)
• a na to máte sponzorov, hej (……)

Naproti tomu Thunderovci mali asi len jeden dotaz: Čo urobiť, ak to auto už nebude môcť z akéhokoľvek dôvodu pokračovať? Odpoveď: Získať od policajtov papier o nehode, požiari, ukradnutí, akejkoľvek inej likvidácii.

Thunderovci si šli ešte trochu pozrieť mesto a my sme zatiaľ šli do servisu, vymeniť olej. V GPS sme našli jeden blízky servis, ale ukázalo sa, že je to autorizovaný servis mercedesu a práve tam mali na zdviháku jedno Géčko. Nuž, keďže jedno koleso z mercedesa má hodnotu celého nášho auta, pobrali sme sa na kraj mesta, do menej autorizovaných dielní. Na Fabove nadšenie sme šli celú cestu v zápche a tak cesta trvala opäť skoro hodinu (12 kilometrov). Frajeri v nejakej garáži nemali zdvihák, ale hneď nás doporučili a dokonca aj zavolali vedúcemu iného servisu, že sme na ceste.

Nuž, tento neautorizovaný servis, to bolo iné kafe. Vedúci mal mladého, skoro 15-ročného pomocníka, ktorý presne vedel, čo má robiť. Vysvetlili sme im, čo od nich požadujeme a oni sa pustili do fakt super práce. Mladý menil olej, my sme zatiaľ opravovali nejaké drobnosti (odpadnutá ŠPZka, padajúce okno, prekypujúci popolník) a potom nastúpil vedúci a zváral všetky diery na výfuku. My sme sa pridali k mladému, lebo ten obúval nejakému týpkovi pneumatiky a robil to najzábavnejšou metódou…obul gumu na disk, polial benzínom a zapálil. Pneumatika privybuchne a tlak sa prudko zvýši, čím guma originál dosadne na disk, ako riť na šerbel. Prvá guma mu celkom vyšla, druhú musel zapaľovať asi na desať pokusov a pri tom poslednom mu trochu aj prihorela. Nakoniec mu Béreš pomohol tú gumu obuť, ale skoro mu pritom odsekol prsty :D.

Hodinová cesta späť do mesta je jemne depresívna, pretože je úplne najviac zápcha na svete. Fabo ma ukecáva, nech idem pruhom pre autobusy, ale mne sa do toho nechce, som predsa slušný vodič….tedaaa, urobil by som to bez váhania, ale keď vidím, ako ide Faba rozdrapiť od nervov a snaží sa obesiť na bezpečnostnom páse, dosť dobre sa s Bérešom zabávame. Vydržal som asi polhodinu a potom som to do toho bus pruhu sekol. Veď sme turisti, tak čo :D. Ale viete, čo je na tom úplne najhoršie? Že kilometer pred našim ubytkom znovu pustila tá stabilizačná tyč na zadnej náprave. Grckoidný zvar bol presne naprogramovaný, aby nás dostal do Ulanbátaru. Booohaaa, nemohlo sa toto stať na ceste do toho servisu? Teraz tam musíme ísť ráno znova 😀

Večera s Thunderovcami na oslavu výnimočnej udalosti. My oslavujeme najmä aplikáciou dostatočného množstva piva a keďže máme za sebou dosť ťažký deň, po štvrtom sme vcelku dosť našrot :D. Thunderovci zajtra vyrážajú a okrem slávnostného odovzdania auta s nimi ešte ráno skočíme do servisu, zavariť nápravu. Hádam vedúci robí aj v sobotu 🙂