Ráno plníme jeden z hlavných cieľov výpravy, lyžujeme na pieskovej dune!Staré Atomic lyže, ktoré sme dovtedy používali hlavne na lyžovanie na snehu za autom, našli svoje posledné využitie. Veď dobre, nebola to lyžovačka akože vietor vo vlasoch, režem oblúky ako Alberto Tomba a dole mi časomiera ukáže, že o stotinu som bol druhý. Proste sme sa spustili z tej duny šusom, vietor vo vlasoch sme si museli prifukovať navzájom, lebo ledva to išlo. A na zážitku to rozhodne neubralo ;).
Aby to nebolo moc dobré, mali sme vyfučané koleso na aute. Naša vysokokvalitná ručná pumpa zlyhala po dvoch minútach dofukovania. Bolo ráno 9 hodín. 30 stupňov a nulová vlhkosť. Také sucho, že nám vysychalo v krku ak sme sa 25 minút nenapili…napríklad počas lyžovačky, čo trvalo tak hodinu a pol, sme traja vypili 5 litrov vody ako nič. Voda je základ. Tu by vám ani rodičia vravieť nemuseli: „Miško, keď nebudeš piť vodičku, uschneš!“ …lebo ak by na vás deň zabudli, tak fakt uschnete :D.

No ale k tomu defektu..koleso sme nemenili, lebo sme chceli vedieť, či je to naozaj defekt, alebo sa to len tvári ako defekt. A hlavne sa nám v tom teple fakt nechcelo. Dofúkali sme ho radšej na pumpe a dali sme si za cieľ vyšetriť jeho poruchu pozorovaním.
Zamierili sme si to k ďalšej turistickej atrakcii, kaňonu Gorges du Dades. Obrovské kaňony v štýle Grand Canyon. Sila, ešte pred chvíľou sme lyžovali na pieskovej dune a teraz parkujeme uprostred dvoch skál ako kráva a obedujeme melón pod tieňom z veľkého kameňa.

Na večer nakupujeme v meste Quarzazate nejaké placky z čerstvého mlieka, ktoré nám s vysokou pravdepodobnosťou spôsobia na ďalší deň poriadne prehánky a vetry :D. V meste mali celkom veľké trhovisko, všetok rozličný tovar vrátane mäsových výrobkoch skladovaných v 40 stupňoch za svitu zapadajúceho slnka. pojem čerstvý mäsový výrobok tu naberal úplne iné obrátky. Napríklad tu vzorka mäsa v svietaciom chladiacim boxom (nemýliť s chladiacim chladiacim boxom), vystavená na umelej tráve!

Miesto na spanie vyberáme podľa overeného princípu „Zísť z hlavnej cesty a prejsť aspoň 100 metrov…a keď sa nedá, tak aspoň tri.“ Po priľahlej dolekopcovej štrkovej ceste v noci šiel jeden absolútne neosvetlený cyklista. Tak neviem, či v rámci humanitárnej pomoci niekto rozdáva v Maroku zariadenia na nočné videnie, alebo mal oči ako mačka. Ale ak by sme to auto nechali na ceste, asi by sme v ňom ráno našli jedného bývalého nádejného cyklistu.