Začneme priamo citátom z denníka, dobre vystihuje atmosféru:

„S Fabom je veľmi zle, je slabý a gŕca žlč. Je možné, že ak je to vírus, máme ho všetci. Tomáš sa sťažuje, že mu tiež nie je najlepšie. Ja sa radšej nesťažujem, lebo potom by nemal kto kerúvať.“

Na raňajky sme samozrejme nemali nič, lebo raňajkovať v tom hnusnom hoteli, to by som si radšej zjedol vlastnú ruku. Nebolo moc čo riešiť, išli sme rovno do prvej lekárne. Teta lekárnička síce neovládala žiadny svetový jazyk, ale dokázal som jej posunkom naznačiť, že moji kamaráti kakajú viac ako by chceli a z času na čas sa im v aute nečakane nadúvajú líca :D.

Riešením bolo čierne uhlie, paralen (pretože ten zaberá na všetko) a nejaké neznáme tabletky. Bolo  jasné,  že ak je to viróza tak čierne uhlie nezaberie a paralen asi tiež nie. Spoliehali sme sa teda na tie neznáme tabletky, nech to už bolo čokoľvek. Fabo podľa zvyklosti užil dvojnásobok maximálnej dennej dávky všetkých liekov naraz a bol pripravený vyraziť.

Vydržalo to 50 kilometrov. Stojíme pod stromami, táboríme, varíme čierny čaj. Ja som fajnový a môžem si dovoliť najesť sa – melón. Ako si tam tak sedíme, stali sme sa súčasťou obrovského presúvajúceho sa stáda oviec. Kontrolovali ho dvaja mladí pastieri na koňoch. Boli to také drobné kone, konské záprdky…ale fungovali. Zdravíme gestom ruky, oni spomaľujú a zdravia, usmievajú sa a ide z nich dobrá nálada.

Po desiatovej prestávke sa vraciame do mesta Nukus, z ktorého sme včera štartovali a dokupujeme zásoby. Chalani sú tzv. v „kristoch“ (to je náš výraz, keď už je naozaj zle) a ani nevychádzajú z auta, Fabo leží a moc nerozpráva. Rozmieňam peniaze v obchode s mobilmi, kupujem nejaké konzervy a 15 litrov vody. Dnes ideme do púšte a najbližšie väčšie mesto je asi 450 kilometrov, takže voda sa hodí. Škoda, že tá teta v obchode bola pekná sviňa a predávala nejakú kontaminovanú vodu. Dve fľaše z troch smrdeli ako hnoj a niečo v nich plávalo. To sme ale zistili až večer v púšti…

Pri aute čaká teta predávajúca šišky. Kupujeme 10, sú fakt dobré, poctivé domáce. Teta je rada, že má kšeft a za odmenu nám dáva tip, že na vedľajšom trhovisku nejaký týpek predáva benzín. Ten sa nám bude tiež hodiť.

Chvíľu blúdime a potom nachádzame benzínového priekupníka. Na kraji trhu stojí moskvič s plným kufrom 5-litrových plastových fliaš s benzínom. Máme šťastie, kšeftár akurát prišiel. Benzín ide na odbyt ako teplé rožky. Kšeftár má strach a nechce predať, asi sa bojí, že sme nejaká kontrola. Stále nás presviedča, že toto nie je benzín do auta a že sa na to nedá jazdiť, nech to nekupujeme. Faktom je, že benzín stojí len 2500 Somov, čo je podozrivo nízka cena. Ale my benzín potrebujeme, ideme naprieč púšťou Kizilkum vole!

Naveľa nám predal 15 litrov a tak sme mali v kufri utešených 30 litrov benzínu v plastových fľašiach. Mal by im tu niekto prísť povedať, že v EÚ toto nie je dovolené a že predávať benzín v plastovej fľaši z Moskviča bez pokladničného bloku je protizákonne. Našťastie tam ešte nikto nebol, svet nemusí byť všade čiernobiely.

Medzi Nukusom a našim ďalším cieľom Beyneu sme očakávali tú najhoršiu cestu. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme si to už od Nukusu smažili stovkou po diaľnici. Celých 80 kilometrov sme vetra vlasoch. Potom prišlo to, čo každý očakával, také príjemné cestné peklo . Priemerná rýchlosť 40 km/h a vodič (ja, lebo Fabo s Tomášom boli nenávratne v kristoch) mal aj tak oprávnenú smrť v očiach, lebo v kváziasfalte boli diery na pol auta.

Po ceste sme ešte mali ďalšie soľné jazero, oveľa väčšie ako to iránske. 15 kilometrov mimo hlavnú trasu po deravej kedysi asfaltke. A na brehu jazera továreň, vlaky, roboši. Soľnú pláň sme zazreli v diaľke na horizonte, dobré 2 kilometre. Zahaltoval nás strážnik Saša. Saša vedel trochu po Rusky, asi tak ako my. Saša ale nevedel, čo tam akože robíme, o čo nám ide? Priemyselná špionáž z konkurenčného solivaru? Tajní agenti?

Rýchlo pochopil, že sme len degeši, čo si nepreštudovali mapu a nevedia, že na soľnú pláň sa s autom nedostanú ani omylom. Tak nás aspoň skúsil posomrovať o cigarety. Sorry Saša, nemáme. U nás chudoba, u vás zlé cesty, nič nedostaneš. Saša bol sklamaný, no za odmenu nám porozprával ako sa tam ťaží soľ. Rozumeli sme len toľko, že mesačne vyvezú 120 vagónov. Ak niekto pracujete v soliarskom biznise, dajte nám vedieť, či je to málo alebo veľa.

Saša sklamane odchádza smer soľná pláň, my sklamane odchádzame smer hlavná cesta.

Voľajako podivne nám vŕzgalo pri zadnom kolese. Už sme tú poruchu úspešne ignorovali dobrých 200 kilometrov, ale bol čas na investigáciu závady. Príčina: povolený zadný tlmič, zostala nám polovica silent bloku a tlmič už skoro vypadol. Tomu sa vraví v pravý čas na pravom mieste. Po dvojminútovej oprave sme sa úspešne naprogramovali na ignoráciu chýbajúceho silentbloku. Trochu to búchalo, ale jazdí doteraz :).

Ďalšia policajná kotrola, čekpoint. Teda skôr civilná ako policajná, lebo hlavné slovo mal zjazvený holohlavý človek so zlatými zubami v pásikavom tričku a kraťasoch. Chalani ostali v aute, ja sa sním vonku debatujem. Moc vľúdne sa netvári. Pozerá pasy, víza, zisťuje kam ideme. Chce kontrolovať batožinu, ale my máme v kufri 40 litrov benzínu v plastových fľašiach a to nie je práve vhodné k ukazovaniu. Furt opakuje „bagáž, bagáž“ a ja sa tvárim, že nerozumiem a nechápem. Radšej som mu začal hovoriť, aká je všade zlá cesta a prehrieva sa nám auto. Nedokázal sledovať dve témy naraz a tak mi začal opisovať, že ďalej bude ešte horšia cesta a ešte teplejšie. A že nám praje veľa šťastia. Tiež dobre :D.

Z hľadaním miesta na spanie sa moc nepárame. Došiel benzín a keď dotankuvávam uzbecký ilegál, chalani vravia, že majú dosť a potrebujú sa vystrieť. No čo, 50 metrov kolmo od cesty a miesto na spanie ako vyšité. Nebolo ani 7 hodín, slnko bolo ešte dosť vysoko. No Fabo s Tomášom doslovne len vypadli z auta, rozvalili sa na kartóny a ležali vo vegetatívnom stave.

Dali sme na večeru melón, navarili krupičnú kašu vo vode a špeciálne sušené mäso pre horolezcov (jedna z mála vecí, ktorú nám neukradli…asi nevedeli, čo to je). Chodia okolo nás domestikované ťavy, ale len tak na 50 metrov, bližšie sa boja. A možno sme aj radi, lebo dnes sme si v aute rozprávali príbehy, ako ťava niekomu odhryzla ruku . Ťava má fakt veľkú čeľusť.

Večer sa brutálne ochladzuje, iba Fabo ostáva spať vonku. Sčasti preto, že pre troch je spanie v aute fakt nepohodlné a sčasti preto, že nemá dosť síl aby vstal zo zeme. Chápete, silnejší vyhráva, straty sú povolené. Oficiálne sme to nazvali: „bude strážiť“.

V noci bola neskutočná obloha. Uprostred púšte nie je žiadny svetelný smog, vidíte všetky hviezdy. Za svitania na horizonte vietor rozfúkaval piesok a tvorilo sa niečo ako polárna žiara. Taká piesková žiara.

Okrem toho nás prišiel nadránom pozrieť púštny šakal. Fabo sa zobudil a trochu sa s ním rozprával, ale šakal neodpovedal. Namiesto toho zjedol polovicu melóna a ukradol nám pokličku od hrnca, lebo boli na nej zvyšky krupičnej kaše. Bol to však čestný šakal, pokličku sme ráno našli 30 metrov od miesta krádeže.