Miško nám včera silno sľúbil, že o 9 ráno príde, aby sme hneď na otváračku mohli vyraziť z tejto pekelnej čertovej džúry a ísť do Dakaru. Dnes si totiž máme vyzdvihnúť víza do Pobrežia Slonoviny na ambasáde v Dakare. Keď o jednej prichádza na hranicu, tušíme, že tých 250 kilometrov už asi do tretej nestihneme :D.

Srandovná bola kontrola batožiny, lebo sa im nezdali naše klobásy údené vákuovo balené, čo sme mali z Mäso Parížek zo Žiliny (testované, že prežijú mesiac v Afrike!!). Tak sme ich museli presvedčiť, že tie klobásy sú z býka, lebo s prasaťom by sme v moslimskej krajine nepochodili. Ale kedže sme sme nevedeli ako je Francúzsky býk, museli si Fabo s Andrejom spraviť nad hlavami rohy a ručať na colníka ako býci :D. Pochopil.

Inak, akože keby nám tam našli aj živé prasa, chcel by som vidieť, ako by nás nepustili. Veď potom by sme bossovi nedali tých 350 dolárov za kus papiera, čo nás akože púšťal do Senegalu. No tak sa tam trochu hrabali a potom sme sa zhodli, že už by aj stačilo, mali sme toho divadla plné zuby. Na konci nás ešte donútili kúpiť si poistenie auta za 25€ a celý dojem zo Senegalu ako krajiny sme si skoro nechali pokaziť už pred vstupom…ale zase prísť o 350€ ešte pred tým, ako prvýkrát vojdete do tej krajiny, to fakt naštve.

Ale za hranicami sa ten dojem úplne nezlepšil. Mali tam síce smetný kôš, len nevedeli načo 😀

Do Dakaru bola dobrá, ale veľmo pomalá cesta. Navigátor predpokladal, že 250 kilometrov dáme za 3 hodiny. Po 7 hodinách jazdy z tohto názoru upustil. Ale to bolo nič, pretože to najhoršie nás čakalo až v Dakare. Predstavte si obrovské mravenisko, z ktorého niekto vyláka všetky mravce von, napríklad ich naláka na cukor, alebo ich zoberie do kina na Rytmusov Sídliskový sen. No a kým sú preč, obalí mravenisko potravinárskym igelitom a nechá tam jednu malú dieročku, tak akurát na dva mravce. No a takto vyzerá vjazd autom do Dakaru.

Je to na dlhé rozprávanie, ktorého väčšina by bola o tom, ako sme niekoľko hodín stáli v zápche s polofunkčnými svetlami a stieračmi, takže sme toho moc nevideli :). Ale jedna z najlepších vecí, čo sa nám (mne) podarila, bolo nevšimnúť si obrovský (ale fakt, obrovský ako sviňa-brav) retardér a vzlietnuť. Fabo ležal na zadnej sedačke a na chvíľu zažil beztiažový stav v horizontálnej polohe. Béreš má za normálnych okolností hlavu 5 centimetrov od stropu a zažil opak beztiažového stavu. Vodič sa držal volantu a má hlavu bežne pol metra od stropu, takže tam sa nič nemohlo stať :D.