Tento blog bude plný dažda, hmyzu a vojakov…lebo taká je východná India.
Našim hlavným cieľom po prejazde z Nepálu do východnej Indie je uskutočniť druhý pokus o výškový rekord. V provincii Sikkim sa nachádza nejaká vojenská cesta, ktorá by nás dostala k jazeru Tatsung La a toto jazero je bajočko vo výške 5400 mnm. Vopred sme vedeli, že dostať sa do vojenskej zóny nebude úplne sranda a že na to treba kadejaké armádne povolenie.
Vyzbrojení stovkami vymyslených a polopravdivých historiek sme sa vydali do mesta Gangtok, kde sa tieto povolenky majú vydávať. Pôvodne sme ich chceli získať v meste Darjeerling, hlavnom svetovom meste čaju, lenže tunajším obyvateľom sa nejako zachcelo zakladať vlastný štát a celá oblasť je pre turistov uzavretá. Teda, ona nie uzavretá len pre turistov….sú tam zatvorené obchody, školy, úrady…no asi by sme moc nevybavili :D.
Takže mesto Gangtok, kancelária vybavovania turistických povolení, odohral sa rozhovor. Pre zjednodušenie si dáme skratky, úradník je K a Junior, teda ja, je J.
K: „Momentálne nemôžete získať povolenie pre žiadnu oblasť, kvôli sprísnenému režimu v pohraničnom území s Tibetom. Môžete ísť jedine so sprievodcom a určite nemôžete ísť vlastným autom.“ (tvári sa ako predavač pokazených uhoriek)
J: „Okej, lenže my točíme film pre Holywood, sponzoruje nás Canon. Určite by sa nepotešili, keby sme tam nešli vlastným autom…to auto je základ, bez neho to nejde. Nechcete zavolať šéfovi?“
K: tvári sa ako predavač pokazených rýb a niekam telefonuje. Prichádza nejaký Ferko (F) a celá konverzácia sa opakuje
Ferko zdvíha telefón a niekam volá: „Takže vy točíte film?“
J: nepamätám si, čo som mu presne povedal…ale chcel som vyvolať dojem, že čakáme už len na Leonarda DiCapria
F: „Nooooo, možno by to aj šlo, ale musíte mať so sebou doprovod. Ten permit by sme vám mohli vydať o tri dni“
J: „O tri dni je neskoro!“
F: „A kedy ho potrebujete?!“
J: „Dnes“ .. 😀 😀
A tu niekde konverzácia skončila, lebo Ferka skoro trafilo a K radšej odišiel. A my nemáme tri dni na čakanie na permit, pretože o 6 dní musíme byť na hranici do Barmy. Takže výškový rekord sa odkladá na neurčito. Sľúbili sme Ferkovi, že sa zastavíme zajtra a odišli sme….lebo nám bolo ľúto mu povedať, že už neprídeme.
Takže sme to skúsili bez povolenia, skrátka sme šli a dúfali sme, že policajnú kontrolu nejako ukecáme. A čo? Neukecali sme. Tí policajti boli dosť zúfalí, že nás nemôžu pustiť, ale fakt nás nemohli pustiť. Ale aspoň nám poradili fakt dobré miesto na kempovanie. Že tuto na kopci je vojenská základňa a vojakom by nemuselo vadiť, že u nich stanujeme. No…a vadilo im to :D. Mali tam taký fakt pekný prístrešok, ktorý by nás schoval pred monzúnom. Vojak sa snažil, volal asi aj generálmajorovi, ale nič z toho nebolo. Tak sme sa zviezli o 100 metrov nižšie a na tom istom kopci sme našli iný prístrešok. Jeho lukrativita bola o dosť nižšia, pretože do neho chodili zjavne srať kravy a úplne to tam nevoňalo. Fuli si vytiahol najkratšiu zápalku a lopatou musel vyčistiť vojenský priestor od mín.
Celú noc a ráno chodili okolo nášho prístrešku vojenské náklaďáky s technikou a vojakmi. Zjavne sa tu asi fakt na niečo mobilizujú, lebo takú húfnicu som eśte nevidel, akú mali na tej korbe naloženú. My sme poctivo salutovali každej posádke a každá posádka poslušne salutovala späť. Možno aj vďaka tomu nás z toho prístrešku nevyhodili…si mysleli, že sme špiónska zložka indickej armády :D.
Takže to celé dopadlo tak, že sme sa museli vrátiť po tej istej ceste, po ktorej sme prišli. Z jednej strany vzbura obyvateľov Darjeelingu, ktorí si chcu založiť vlastný štát. Z druhej strány napätá hranica Tibetu. A pomedzi to konvoje vojenských vozdiel a medzi nimi dve červené žigule, jedna s rozpojeným výfukom a zvukom ako rallye auto. A v tých dvoch źiguliach je päť zdecimovaných žiguľantov.
Výškový rekord nevyšiel a navyše teraz pôjdeme týžden v nížine, uprostred monzúnového obdobia. Jedno auto má na streche vyrezaný improvizovaný poklop, do ktorého pri jemnom mrholení kvapká voda a pri monzúne tečie rieka. Druhé auto má vybité predné sklo a zadné drží na izolačke a na sponzorskej nálepke evíza.sk. Keď ide oproti väčšie auto a trafí kaluž, topíme sa vo vode :D.
Takže sme prehodnotili plán a frčíme do Barmy, čo to dá. Čaká nás 1000 kilometrov cez najväčšie dažde a dosť zlé cesty a máme na to ešte krásne tri dni. Dnes sa nám v rámci závodu s časom podarilo prejsť 350 kilometrov za 10 hodín a totálne sme sa vyštavili. Lebo namiesto pôvodnej predpovede „silný dážď“ prišla predpoveď „tony vody“ a v autách to bolo cítiť. Poklop na Vasiľovi 5 sme museli zvrchu zakryť igelitom a dočasne sa pripraviť o možnosť točiť z vtáčej perspektívy…ale to je jedno, lebo v tom daždi sa ani z auta nedá vyjsť. No a na Vasiľovi 4 je pre istotu deravá podlaha pod vodičom a všetci sa kúpu v bazéne z kalužovej vody :D.
Po ceste nás čaká 149 mostov do mesta Imphal, ktoré prezident miestnej oblasti označil, že „môžu kedykoľvek spadnúť a zastaviť dopravu na niekoľko dní.“ Tak hádam nespadnú s nami, držte palce :).